Roboti - Krátka úvaha Ondreja Kalusa

Bol deň ako každý iný. Po uliciach pochodovalo nespočetné množstvo nôh, ktoré mali niekam naponáhlo. Šli niekam a zároveň nikam. Patrili

len prázdnym telesným schránkam bez duše.
Obal javil známky života, no vo vnútri boli mŕtvy, pomyslel si. Vôbec si ho nevšímali, tak ako si nevšímali svoje okolie, v ktorom žili. Neraz bol presvedčený o tom, že sú to roboti a každý z nich má v hlave nahraný ten istý program- ráno vstaň, choď do práce, zarob peniaze, zaplať šeky, choď spať... a tak dookola. Bol rád, že bol obyčajným žobrákom bez domova, bez spoločenského zaradenia a tým pádom nemal v hlave ten istý program, ktorý mali všetci títo roboti. On na rozdiel od nich vnímal svoje okolie a každý ďalší deň, ktorý mohol prežiť, prežíval naplno a s radosťou. Keď v parku vyrástol nový strom, on bol prvý, ktorý si toho všimol a radoval sa z neho. Bol súčasťou vývinu života v meste, rovnako ako on.

On, ktorý tu žil už veľmi dlhý čas. Za tú dobu sa naučil toho veľmi veľa.

Okrem toho, že každodenne absorboval hlúposť robotov kráčajúcich okolo

neho, pre ktorých nebol o nič zaujímavejší ako zapáchajúce vrece

s odpadom, naučil sa aj, ako prežiť na ulici. Ako získať pár drobných na

jedlo bez toho, aby pracoval a tak prispieval do tohto byrokratického

systému. To hlavné, čo sa však naučil, bola schopnosť radovať sa aj

z toho mála, čo mal. Bol šťastnejší ako väčšina robotov denne

prechádzajúcich okolo neho. Lebo žil, vnímal, radoval sa. Oni nie.

V ten deň sa však radosť z jeho tváre vytratila. Len tak ležal na ulici

prikrytý dekou a triasol sa. Nie od zimy, ale od bolesti. Umieral. Bol

vážne chorý a peniaze na liečbu nemal. Vedel, že jeho čas sa blíži. Cítil,

ako sa mu paraziti žijúce v jeho schátralom mastnom obleku zarývajú do

mäsa a postupne ho požierajú. Zmocňovala sa ho panika. Postupne upadal

do šoku. Jeho život sa mu postupne premietal pred očami.

Už nikdy viac nevyžobre žiadne drobné. Už nikdy viac nepôjde objať

stromy do parku, aby načerpal energiu, ktorú mu chladné múry budov a

smog aut bral. Už nikdy sa nepodelí aj s tým málom jedla, čo mal s holubmi

v parku. S holubmi, ktoré mu tak verne pripomínali jeho. Boli to stvorenia

bez domova, ktorým ku šťastiu chýbali len malinké zvyšky potravy, ktorou

tak hlúpo miestny roboti plytvali.

V nádeji záchrany natiahol ruku. V nádeji, že si ho niekto všimne. Že mu

podá pomocnú ruku a zachráni ho. Dotyk však neprišiel. Roboti okolo neho

prechádzali bez povšimnutia. Jeho ruka postupne klesala, až padla k zemi.

Plamienok jeho života vyhasol. Nikto si to však nevšímal. Iba malé deti sa

otáčali na svojich rodičov s otázkou: "Mami, tati? Kto je to tam ten ujo?

A prečo je taký špinavý?" Roboti však odpovedali podľa naprogramovaného

manuálu: "Nevšímaj si ho a kráčaj ďalej". Nestál im ani za pohľad, neboli

na neho vôbec zvedaví. Deti však majú jednu krásnu vlastnosť. Zaujímajú

sa viac o svoje okolie, všetko skúmajú, dotýkajú sa toho, pozerajú sa na to

z rôznych pohľadov. A hlavne- bez predsudkov. Nič neberú ako samozrejmosť.

Veď ako by mohli? Nie sú ešte nakazené programom dnešného sveta. Sveta,

kde na prvom mieste hodnotového rebríčka sú peniaze a ich slepá cesta za

nimi. PENIAZE! Choď, zarob, utrať...Choď, zarob, utrať...Choď, zarob, utrať!

Do zbláznenia! Stále a stále dokola. Od malička sme vedení k tomu, aby sme

sa vzdelávali. Nie však preto, aby sme absolvovali určitý rast osobnosti. Preto,

aby sme si zastali do budúcna dobrú funkciu, aby sme zarábali veľa peňazí.

Od malička nám je do hlavy vtĺkaný program, že šťastie spočíva v tom byť

úspešný a bohatý. V podvedomí nám pracuje stále len otázka peňazí.

A preto sa nečudujeme, že sa zo sveta postupne vytrácajú iné, oveľa

cennejšie hodnoty, ako sú porozumenie, ohľaduplnosť k druhým a láska.

Nejavíme záujem ani o svoje okolie v ktorom žijeme. Znečisťujeme ho sami

a ohrádzame sa smiešnymi argumentmi typu: ostatní to robia tiež! Postupne

si budujeme pomyslené základy nášho šťastia. Nakoniec však zistíme, že sme

uviazli medzi týmito základmi a vo vnútri je len prázdno.

Čo s týmto všetkým mal spoločné zosnulý bezdomovec? Pre neho, ako jedného

z mála, nehrali peniaze žiadnu úlohu. A predsa bol šťastný. Lebo nepatril do

tohto chorého systému. Systému, ktorý si už ani neuvedomujeme a berieme ho

ako každodennú rutinu. Sme ním nakazení a podľa neho sa aj správame. Žiadny

systém však nie je dokonalý a po čase ho nahradí iný, lepší. A tak dúfam, že táto

doba príde čoskoro a my nebudeme musieť kaziť našich potomkov rovnakým

programom. Vlastne- čo si to nahováram, tak skoro to nebude. Snáď potomkovia

našich potomkov...

Ondrej Kalus, Zdroj